Search

Niečo viac zo života rektora TRUNI (ROZHOVOR)

Updated: Dec 18, 2020

Náš pán rektor prof. PaedDr. René Bílik, CSc. vyštudoval odbor slovenský jazyk a literatúra – občianska náuka na Pedagogickej fakulte v Nitre v roku 1984. Doktorát pedagogiky absolvoval v odbore teória vyučovania slovenského jazyka a literatúry. Vedeckú ašpirantúru a titul kandidáta vied obhájil v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry v roku 1990. Docentom sa stal v roku 2003, profesorom v roku 2011. V tomto rozhovore sa dozvieš: → aký bol vysokoškolský život pána rektora, → ako by mal podľa neho vyzerať ideálny študent, → aký má názor na predpis, ktorý umožňuje odobrať titul za preukázaný plagiát, či

→ kto je jeho obľúbený literárnym autorom.

Pán rektor, aký ste boli študent? Za touto otázkou cítim veľké očakávania, možno si pokrivím obraz alebo Vás sklamem, ale ja nemám doma červený vysokoškolský diplom (smiech). Svoje vysokoškolské štúdium som neskončil s vyznamenaním, to však neznamená, že som ho nejakým spôsobom oklamal alebo zanedbával. Vo svojom štúdiu som si predovšetkým vyberal to, čo ma baví a trocha bokom som nechával tie časti štúdia, ku ktorým som príliš veľký vzťah nemal. Chcem tým len povedať, že som bol úplne štandarným študentom, ktorý počas štúdia na Pedagogickej fakulte v Nitre býval na internáte a absolvoval v rámci internátneho života všetky tie radosti aj starosti študentského života, tak ako ich prežívate Vy dnes. Niekedy, keď spomínam na svoje študentské roky, tak oveľa viac spomienok venujem práve študentskému životu, než samému obsahu štúdia.

Foto: truni.sk (Barbora Likavská) Aké možnosti Vám v tom čase ponúkalo vysokoškolské štúdium? Veľmi rýchlo sme sa v tom čase viacerí zorientovali v ponuke, ktorú dávala vtedajšia naša alma mater, Pedagogická fakulta v Nitre a mesto Nitra a môžem povedať, že z tých piatich rokov som štyri hrával študentské divadlo, bol som účastníkom veľkej celoslovenskej prehliadky študentských divadiel Akademický Prešov, čo je prehliadka s obrovskou tradíciou a trvá až dodnes. Na Akademickom Prešove som bol trikrát. Zároveň, už ako žiak na základnej, ale aj strednej škole, som hrával hokej a v tom som pokračoval aj v Nitre. Hrával som za študentské družstvo, ktoré mala vtedajšia Vysoká škola poľnohospodárska. Bol to pestrý študentský život, na ktorý rád spomínam a z tých študentských čias mám až dodnes manželku. Mali ste aj nejaké neresti počas vysokoškolského života? Študentský život vtedy sa príliš nelíšil od toho dnešného. Boli sme študentmi, ktorí bývali na internáte a mali sme veľkú radosť z toho, že sme „unikli“ spod dozoru svojich rodičov. Predovšetkým v prvom ročníku sme to viacerí pociťovali veľmi intenzívne a tomu zodpovedali

aj všelijaké vylomeniny, ktoré sprevádzali náš študentský život.

Napadlo Vás v mladosti, že by ste sa niekedy stali rektorom? Tak to ani náhodou. Na vtedajšej Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre existovalo experimentálne vedecko-výskumné pracovisko pre výskum literárnej komunikácie. Bolo to veľmi špecifické a jedinečné pracovisko svojho druhu, hovoríme o rokoch 1979 až 1984, teda o rokoch totalitného režimu. Bolo výnimočné v tom, že naň ako hosťujúci prednášajúci chodili ľudia nielen zo socialistického, ale aj zo západného sveta a študenti, ktorí mali záujem, toto mohli sledovať. Ja som sa už v tom čase zapojil do výskumných aktivít, takže, ak som o niečom sníval už v tom čase, tak som sníval o tom, čo som napokon aj od roku 1986 začal robiť, teda o literárnej vede. Prostredie našej vysokej školy pre takéto zameranie bolo veľmi inšpiratívne a nebolo spájané v mojich vtedajších študentských snoch s nijakou akademickou pozíciou.

Ako podľa Vás vyzerá ideálny študent? Som presvedčený, že štúdium na vysokej škole má byť založené na rozhovore. Pre mňa je ideálny študent ten, ktorý je prirodzene zvedavý a tú zvedavosť dáva najavo. Vie sa v pravú chvíľu prihlásiť a opýtať sa, ak niečomu nerozumie alebo si niečím nie je istý, alebo je presvedčený, že jeho vyučujúci hovorí niečo, čo s jeho skúsenosťou príliš neladí. Ja sa usilujem tento dialogický princíp napĺňať. Mojou túžbou pri vstupe na vysokú školu, možno to bola taká romantizujúca filmová predstava (smiech) daná tým, že učím literatúru, bolo viesť niektoré semináre aj tak, že sa stretneme napríklad v bufete alebo v kaviarni a budeme sa zhovárať. Musím povedať, že toto sa mi zatiaľ nepodarilo, pretože takýto dialóg je komplikovaný. Pri štúdiu literatúry, v momente keď si študent neprečíta to, čo si prečítať mal, sa niet o čom zhovárať. Vždy hovorím, že štúdium literatúry je veľmi pohodlné, pretože to, čo robia iní vo voľnom čase - berú si knihu a čítajú si, tak my to môžeme robiť vo svojom pracovnom čase. Aký by mal byť vzťah medzi študentom a vysokoškolským učiteľom? Toto je veľmi diskutovaná otázka. Vzťah medzi učiteľom a študentom je vždy nerovnovážny. Predsa len, je to inštitucionálny vzťah, čiže na jednej strane je vyučujúci a na druhej strane je jeho študent. Tá nerovnováha je daná aj rôznou mierou poznania. No zároveň ten vzťah, aj napriek týmto nerovnováham a disproporciám, ktoré sú úplne prirodzené, môže byť vzťahom otvoreným a môže to byť vzťah dialogický, ak si každý uvedomí práve svoju vlastnú pozíciu. Ja ako učiteľ budem rešpektovať pozíciu študenta a študent bude rešpektovať postavenie a autoritu vyučujúceho a nebude ju zneužívať. Jednoducho, verím na dialóg aj v tejto nerovnovážnej situácii, pretože je prirodzená. A ak sa dnes stále hovorí o rovnosti študenta a učiteľa, tak tá rovnosť nikdy nemôže byť absolútnou. Ani v rodine nie je rovnosť členov rodiny, niekto je rodičom, niekto je dieťaťom, niekto je starší, niekto je mladší, niekto je skúsenejší, niekto je menej skúsený. Prečo máte radi Trnavskú univerzitu? Čo ju odlišuje od iných? Môj životný príbeh je naplnený rozmanitými pozíciami. Už od roku 1986 som pracoval/študoval v Slovenskej akadémii vied na vedecko-výskumnom pracovisku, ktoré nie je veľké, ale je jedno z najstarších v SAV. Vtedy sa volalo Literárnovedný ústav SAV, dnes je to Ústav slovenskej literatúry SAV. Vedecký výskum v humanitných vedách potrebuje istý typ odozvy, istý typ praktickej odozvy. Prepojenie vedy a praxe je iné v humanitných vedách a iné v prírodných vedách a pre mňa sa stalo touto praktickou odozvou stretnutie so študentmi. Preto som sa po istom čase usiloval ísť do vysokoškolského prostredia. Bol som vo výskume, medzitým som pracoval aj v mestskej samospráve, v štátnej správe a keď som v roku 2002 prišiel na TU, tak sa mi splnil jeden z mojich snov: dostať sa do dialógu so študentom, ktorého zaujíma, alebo aspoň si to myslím, (úsmev) umelecká literatúra a ja mu môžem v tom jeho záujme pomôcť mojou skúsenosťou. Našiel som na TU, a vtedy predovšetkým na jej Pedagogickej fakulte, veľmi priaznivé prostredie pre takýto spôsob práce a na tomto spôsobe som si začal k našej alma mater budovať svoj vzťah. Potom som zistil, že Trnavská univerzita si veľmi cení svoju vlastnú pozíciu v priestore slovenských vysokých škôl, že toto ocenie vyrastá z uvedomenia si vlastných pozoruhodných dejín, a to nielen dejín z roku 1635, kedy sa to všetko začalo, ale aj z dejín po roku 1989. V roku 1992 vznikla TU ako prvá nemarxistická, teda oficiálnou ideológiou totalitného štátu nezaťažená vysokoškolská inštitúcia na Slovensku. Už o dva roky musela univerzita brániť svoju existenciu pred vtedajšou politickou mocou a musela ju brániť veľmi radikálne: na uliciach, protestmi študentov. O existenciu univerzity sa proti vláde Vladimíra Mečiara bojovalo nielen na Slovensku, ale intervenovali v náš prospech aj svetové osobnosti, ako napríklad Maragaret Tatcherová, čo podčiarkovalo historickú pozíciu univerzity, ale vytvárala sa aj mravná atmosféra vo vnútri inštitúcie. Táto novodobá história, ktorú som mal možnosť sledovať nie ako zamestnanec, ale ako človek v SAV, ma len utvrdila v tom, že TU v Trnave je dobré miesto a na tomto pocite som si svoj vzťah k nej vybudoval a aj som sa rozhodoval k tomuto nejakým spôsobom prispieť. Prispieť k tomu, aby sa to hodnotové jadro dejín a histórie našej inštitúcie podarilo kultivovať a predlžovať pokiaľ to bude možné.

Foto: truni.sk (Barbora Likavská) Aký máte názor na predpis, ktorý umožňuje odobrať titul za preukázaný plagiát? Na prvom mieste je veľmi tristné, že sa vôbec musíme zaoberať plagiátorstvom v akademickom prostredí. Možnosti, ktoré ponúkajú dnešné technické prostriedky, ako keby nabádali k nečestnému konaniu. Za mojich čias toto až taký problém nebol. My sme nemali k dispozícii internet. Všetko to, čo sme potrebovali, bolo len v knihách a časopisoch. Naši učitelia boli dobre zorientovaní a každý pokus niečo odpísať sa podarilo veľmi rýchlo odhaliť. Dnešné technické prostriedky umožňujú oveľa viac a je na etickej výbave študenta či pisateľa dajakej odbornej alebo vedeckej práce, ako poznatky použije a využije. Plagiátorstvo je pre mňa rovnakým zlodejstvom ako kradnutie čohokoľvek iného. To, že je dnes možné s pochybnými kvalifikačnými prácami zastávať aj vysoké funkcie ma deprimuje. Pokiaľ ide o odoberanie titulov, na prvom mieste si myslím, že by žiadna vysoká škola nemala mať taký priepustný vnútorný systém kontroly, aby bola nútená odobrať titul, ktorý už raz udelila. Veď každá kvalifikačná práca, či je to bakalárska, magisterská, doktorantská až po tie najvyššie, prechádza rukami množstva ľudí, ktorí, ak budú svoju prácu robiť zodpovedne, tak musia plagiát zachytiť. My sme za posledné roky zistili medzi študentmi takéto aktivity a aj sme za to niektorých vylúčili zo štúdia. Odoberanie titulov je pre mňa krajný prostriedok na to, aby sa veci dali do poriadku a chcem veriť, že sa do tejto situácie u nás nedostaneme a že budeme schopní odfiltrovať problémy už na takej úrovni, ktorá nebude zaťažovať našu vysokú školu a jej dobré meno. Trnavská univerzita svojou kvalitou patrí podľa viacerých prieskumov medzi tie kvalitnejšie a lepšie univerzity na Slovensku. Chcete jej kvalitu zvýšiť? Ja som veľmi hrdý na výsledok komplexnej akreditácie, ktorá bola už pred viac ako 6 rokmi. Pedagogická, právnická a teologická fakulta boli zaradené medzi najlepšie fakulty na Slovensku a ostatné boli možno druhé, tretie. To je záväzok, s ktorým sa musíme vysporiadať v tom najlepšom slova zmysle. Pred chvíľou, než ste prišli, sme mali otváracie stretnutie dočasných pracovných skupín, ktoré začínajú napĺňať zámer našej univerzity - požiadať o posúdenie súladu vnútorného systému kvality so štandardmi Slovenskej akreditačnej agentúry vysokých škôl. Prv, než budeme môcť tento zámer realizovať, musíme urobiť obrovské množstvo práce. Takže v tejto chvíli sa začínajú práce na vnútornej inventúre našich študijných programov, začína sa posudzovanie, či naozaj máme naše študijné programy vo všetkých parametroch nastavené tak, aby spĺňali tie najvyššie kvalitatívne kritériá a ak nemáme, tak musíme nájsť odpoveď, čo s tým urobiť. Chceme to dosiahnuť poctivou analýzou a poctivosť spočíva v tom, že si povieme aj nepríjemné veci keď ich zistíme a že budeme spoločne hľadať riešenia ako z nich von. Určite sa ukáže, že máme študijné programy, ktoré nespĺňajú kvalitatívne parametre a my budeme musieť rozhodnúť, či taký študijný program zmeníme, či ho s niečím spojíme alebo ho zrušíme. Tento proces nebude jednoduchý, pretože zasahuje do práce s ľuďmi a my musíme urobiť všetko preto, aby personálne straty boli čo najnižšie, no zároveň, aby sme motivovali každého, kto sa na tom chce zúčastniť, aby sa zapojil. Toto všetko robíme v prostredí, ktoré vysokým školám nepraje. Slovenská republika nie je krajinou, ktorá príliš dbá o svoje vysoké školstvo a my to cítime každý rok viac a viac na financovaní našich vysokých škôl. Vás študentov chcem k tej práci prizvať, lebo bez aktívnej účasti študentov na tvorbe študijných programov sa to nemôže podariť. Koľko hodín priemerne denne pracujte? No na hodiny Vám to povedať neviem. Počas dňa sa venujem úradovaniu, vybavovaniu, cestovaniu, telefonovaniu, aj keď toho cestovania je v súčasnej situácii trochu menej a pokiaľ ešte vládzem, keď sa vrátim domov, tak pracujem na úlohách, ktoré súvisia s mojimi grantovými projektmi. Potom do neskorých hodín čítam alebo píšem. Toto si však môžem dovoliť len preto, že som vo veku, keď moje deti so mnou nebývajú a už odo mňa nič významné nepotrebujú, takže mám na prácu priestor a manželka mi to už tridsať sedem rokov toleruje. Zvykla si. (smiech) Kto je Váš obľúbený literárny autor? Pri literárnom vedcovi je toto veľmi ťažké povedať. Mám viac obľúbených autorov a možno prekvapím úplne každého keď poviem, že kým ako profesionálny vedec pracujem s literatúrou, s ktorou je niekedy možné stretnúť sa aj v školách, tak mimo práce som veľmi náruživým čitateľom populárnej literatúry, detektívok a som aj pozeračom v televíznych kriminálnych filmov a seriálov. Pokiaľ ide o slovenskú literatúru tak veľmi zaujímavým autorom z 19. storočia je Ján Kalinčiak a z neskorého 20. storočia je to, dnes už nebohý, môj dávny kamarát Peter Pišťanek.

Čítanie je skvelá vec, pretože poskytuje výnimočnú možnosť prežiť život niekoho iného ako svoj vlastný, a to bez dôsledkov v konkrétnom, neliterárnom živote.

Čo by ste odkázali študentom? Ja nechcem moralizovať. Chcem, aby sme sa čoskoro dostali do situácie, keď sa budeme môcť vidieť. Keď sa budeme môcť naživo stretávať v prednáškových miestnostiach a keď to stretávanie bude plné zvedavosti a otázok na jednej strane a odpovedí na druhej strane. Veľmi sa na to teším. Zmyslom školy sú študenti a ich prítomnosť priamo na univerzite. Pánovi rektorovi veľmi pekne ďakujeme za rozhovor. Zdroj fotiek: truni.sk (Barbora Likavská)

327 views0 comments

Recent Posts

See All
 

Hornopotočná 23, 918 43 Trnava

©2020 by Študentská rada Trnavskej univerzity